O mne ...
Ako šesťročný som mal rozčítanú knižku od Cígera Hronského „Smelý Zajko v Afrike“. Bavili ma aj iné knižky, ako napríklad Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka, ale Zajko bol neprekonateľný. Doteraz ma moja mamička tak volá, keď telefonujeme prvá otázka znie:
„ Ako sa máš Zajko môj, čo máš nové, ste všetci zdraví?“
„ Áno, sme v poriadku, práve sme sa vrátili s karavanom z Dubrovníka, tešíme sa na teba.“
V tomto rannom veku som bol neustále pri cirkuse. Vyrastal som v Žiline, do nášho mesta chodili hosťovať také šapitá, ako sú Berolina, Humberto, Aleš, ale aj ostatní kočovníci. Keď prišli, stal som sa jedným z nich. Pomáhal som kŕmiť zvieratká, stavať kolotoč alebo skladať elektrickú dráhu. Pri cirkusantoch som stratil pojem o čase, bolo to pre mňa až príliš magické a slobodné. Nemuseli chodiť do školy, cestovali po svete a rozdávali radosť ostatným. Občas som dostal od nich zadarmo cukrovú vatu, alebo som si mohol streliť zo vzduchovky na žuvačku. Také v obchodoch neboli, leda tak v Tuzexe. Keď som nechodil domov, čo bolo tak dvesto metrov od nášho činžiaku, tak vedeli, kde ma hľadať. Občas som dostal od mamy aj po zadku, ale mňa to nebolelo, zato v noci som mal krásne sny o ďalekých krajinách, v ktorých ústrednú postavu hral retiazkový kolotoč.
Keď si so mnou už doma nevedeli rady, tak prišiel na rad príbeh Smelého Zajka. Možno si aj vy pamätáte, ako stará zajačica vypravila svojho maličkého do sveta. Napiekla mu pár buchiet, zabalila do batôžka a prevesila cez paličku na plece. Všetky dobrodružstvá o Zajkovi som doma hltal s knižkou pod perinou a túžil ísť aj ja. Však už som bol veľký, smelý, a cirkus bol tak blízko. Moja mamička bola učiteľkou, so mnou to nešlo ani po dobrom, ani po zlom, stále som z domu utekal k mojej druhej nomádskej rodine, a tak skúsila na mňa lesť. Upiekla mi obľúbený makovník, zabalila ho tiež do batôžku, previazala cez paličku od kvetináča a riekla:
„ Zajko môj, tak teda choď do sveta, nebudem ti v tom ďalej brániť. Dávaj si však na seba pozor a nezabudni sa vrátiť. Si môj prvorodený, milovaný synček, budem na teba čakať.“
Ani slza mi pri lúčení nestiekla po líčku, objatie bolo za to silné, pusinka plná lásky. Zapol som si sandálky a hybaj do sveta, za svojimi do cirkusu. Bývali sme na štvrtom poschodí, v starej bytovke bez výťahu, a keď som cupital rýchlo dole schodmi, ani som sa len neobzrel späť. Až pred domom som sa otočil, a s pozdravom zakričal na rozlúčku:
„ Neboj sa o mňa, vrátim sa.“
Mamička ma však sledovala, potichu sa za mňou plýžila a dávala pozor, aby sa mi niečo nestalo. Pamätám si, že bol vtedy teplý letný podvečer, boli prázdniny, a slnko už zapadalo za obzor. Keď som sa hlásil u principála cirkusu pána Aleša, že budem s nimi bývať, tak vtedy sranda skončila. Zrazu som pocítil maminu varechu na zadku, a zakričal:
"Au, au, au", schytal som asi štyri výchovné, a to už mi vyhŕkli aj slzy.
Som z generácie Husákových detí, keď vo veľa rodinách fungovala Makarenkova výchova. Okrem trestu od rodičov nás nič netrápilo, pred panelákom sa bolo vždy s kým hrať, počúvali sme Elán, Team a Tublatanku, ktorí hrali najlepšiu muziku. Ani som sa nenazdal a bol som doma späť s knižkou pod perinou. To boli moje prvé cestovateľské chúťky.
Druhým okamihom v túžbe po cestovaní a dobrodružstvách boli nezabudnuteľné večery s mojim dedom Vojtom, prezývaným Béla . Mal som už trinásť rokov, keď sme spolu plánovali trojtýždňovú cestu do Juhoslávie. Bolo pre mňa vzrušujúce sedieť nad mapou, počítať kilometre a pripravovať všetko okolo dovolenky na Jadrane. Stan, nafukovačky, kempinkové stoličky, varič, komplet proviant a to vrátane zemiakov, soli, cukru atď. Dinárov na devízový prísľub bolo málo, tak sa balilo všetko, aby ostalo na melón, na zmrzlinu, Coca Colu, vegetu, vinyl alebo časopis Bravo. Bože, aké u nás nedostupné veci, a koľko radosti z nich. Cítil som sa ako Marco Polo, ktorý sa chystá obísť svet. Očakával som veľké dobrodružstvo, ktoré začalo na zadnom sedadle Polského Fiata. Teplotu vzduchu sme riešili prievanom v celom aute. Okolo Plitvických jazier boli dlhé kolóny áut, cesta bola kľukatá a úzka, pohorie Velebit majestátne, celú dopravu riadili policajti na motorkách, a potom ten prvý pohľad na šíre more..., dokázali sme to!
V tom roku som pod vianočný stromček dostal od starých rodičov fotoaparát Smena, ktorý som už z ruky nikdy nepustil. Ostal mi na krku aj keď som v stane spal v spacáku. Cítil som sa dôležito, cestovateľsky, a náramne bohémsky. Na ceste po Juhoslávii som mal len jeden kinofilm, snímkov bolo tridsaťšesť, tak som veľmi komponoval, čo a kde odfotím. Moja Babička Valentína sa len smiala:
„ Igorko, ty budeš reportérom“, a možno keď si teraz na to spomeniem, mala čiastočne aj pravdu.
Mal som fantastických starých rodičov, miloval som ich. Mamička bola jedináčik, a ja ako prvorodený vnuk som cítil od nich veľa lásky. Babička pochádzala z Dnepropetrovska ( emigrovala na Slovensko cez vojnu v roku 1943 ) a dedo z Rajeckých Teplíc. Ako vojak na východnom fronte si našu "bábušku" priviezol domov. Nikdy na nich nezabudnem, boli silným impulzom k mojej cestovateľskej vášni. Keď sa vraciam domov z Chorvátska, vždy im polejem hrob Jadranským morom.
V dospelosti je už život vážnejší, zodpovednejší, iný. Rodina, deti, postav dom – zasaď strom, štúdiá, po revolúcii sedem povolaní a jeden bankrot. Mimochodom ako kníhkupec. Knihy som vždy miloval a je tak doteraz. Comeback Waczlav.com je z iného brehu, v inom čase, pocitu osobnej zrelosti, teraz ako „vyprávač“. V mojej knižnici sú zastúpené všetky žánre - svetová literatúra, cestopisy, klasické detektívky, jazykoveda, história, ale aj astronómia. Páči sa mi brazílsky spisovateľ Paulo Coelho so svojou mystickou tématikou, maďarsko-kanadský spisovateľ a vinár žijúci v Toskánsku Ferenc Máté, ale aj angličan žijúci v Provance Peter Mayle. Práve posledný z uvedených je fantastický svojimi brilantnými opismi úplne obyčajných životných situácii. Nuda na juhu Francúzska zase nemôže byť až tak pre ostatných nezaujímavá, posúdil to aj jeho vydavateľ, a romány Dobrý ročník alebo Navždy v Provance sa stali svetovými bestsellermi. Mám rád aj nášho spisovateľa a textára Borisa Filana, jeho knižky Tam-Tam, Umenie zablúdiť, Pálenica, Široko Ďaleko a mnohé ďalšie sú pre mňa veľkou inšpiráciou.
Cestovanie milujem, cítim sa viac menej ako Európsky nomád. Navštívil som Sardíniu, Korziku, Itáliu, Španielsko, Polsko, Maďarsko, Krétu, Sicíliu, Rakúsko, Holandsko, Francúzsko, Česko a samozrejme milované Chorvátsko. K tomu takmer všetky európske metropoly, ale na prvom mieste je pre mňa vždy Praha. Mám tam dcéru Dorotu, ktorá je študentkou UK. Stretnete ju v mojich cestopisoch, ešte Vám o nej porozprávam.
Od roku 2010 som cestoval obytným autom, a poviem Vám, boli to štyri roky zábavy. Stretol som veľa zaujímavých ľudí, navštívil mnoho regiónov a zamiloval si hlavne Itáliu. Ďalej som nejaký čas cestoval autom ( bez karavanu ) hlavne do Toskánska, niekoľkokrát za rok, býval na agrofarmách a obdivoval tento región v celom jeho spektre - históriu, architektúru, gastronómiu, a neodmysliteľné víno Chianti. Od roku 2019 ťahám svojim tátošom obytný príves, je to pre mňa ešte väčšia zábava. Vytvorím si základný tábor a hviezdicovite spoznávam okolie. Cesty si viac plánujem, doma študujem, a o svoje zážitky a poznania sa chcem podeliť s Vami ostatnými. Uskutočnil som už veľa karavanových tour a ďalšie na mňa čakajú ..., myslím, že sa máme spoločne na čo tešiť.
To najdôležitejšie na koniec - po mojom boku so mnou cestuje vynikajúca navigátorka Zuzana, ktorá vždy pozná náš správny smer a bezpečný návrat domov ..., je to moja výborná kuchárka a milujúca manželka.
Cestopisy
O mne ...
O mne ...
Ako šesťročný som mal rozčítanú knižku od Cígera Hronského „Smelý Zajko v Afrike“. Bavili ma aj iné knižky, ako napríklad Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka, ale Zajko bol neprekonateľný. Doteraz ma moja mamička tak volá, keď telefonujeme prvá otázka znie:
„ Ako sa máš Zajko môj, čo máš nové, ste všetci zdraví?“
„ Áno, sme v poriadku, práve sme sa vrátili s karavanom z Dubrovníka, tešíme sa na teba.“
V tomto rannom veku som bol neustále pri cirkuse. Vyrastal som v Žiline, do nášho mesta chodili hosťovať také šapitá, ako sú Berolina, Humberto, Aleš, ale aj ostatní kočovníci. Keď prišli, stal som sa jedným z nich. Pomáhal som kŕmiť zvieratká, stavať kolotoč alebo skladať elektrickú dráhu. Pri cirkusantoch som stratil pojem o čase, bolo to pre mňa až príliš magické a slobodné. Nemuseli chodiť do školy, cestovali po svete a rozdávali radosť ostatným. Občas som dostal od nich zadarmo cukrovú vatu, alebo som si mohol streliť zo vzduchovky na žuvačku. Také v obchodoch neboli, leda tak v Tuzexe. Keď som nechodil domov, čo bolo tak dvesto metrov od nášho činžiaku, tak vedeli, kde ma hľadať. Občas som dostal od mamy aj po zadku, ale mňa to nebolelo, zato v noci som mal krásne sny o ďalekých krajinách, v ktorých ústrednú postavu hral retiazkový kolotoč.
Keď si so mnou už doma nevedeli rady, tak prišiel na rad príbeh Smelého Zajka. Možno si aj vy pamätáte, ako stará zajačica vypravila svojho maličkého do sveta. Napiekla mu pár buchiet, zabalila do batôžka a prevesila cez paličku na plece. Všetky dobrodružstvá o Zajkovi som doma hltal s knižkou pod perinou a túžil ísť aj ja. Však už som bol veľký, smelý, a cirkus bol tak blízko. Moja mamička bola učiteľkou, so mnou to nešlo ani po dobrom, ani po zlom, stále som z domu utekal k mojej druhej nomádskej rodine, a tak skúsila na mňa lesť. Upiekla mi obľúbený makovník, zabalila ho tiež do batôžku, previazala cez paličku od kvetináča a riekla:
„ Zajko môj, tak teda choď do sveta, nebudem ti v tom ďalej brániť. Dávaj si však na seba pozor a nezabudni sa vrátiť. Si môj prvorodený, milovaný synček, budem na teba čakať.“
Ani slza mi pri lúčení nestiekla po líčku, objatie bolo za to silné, pusinka plná lásky. Zapol som si sandálky a hybaj do sveta, za svojimi do cirkusu. Bývali sme na štvrtom poschodí, v starej bytovke bez výťahu, a keď som cupital rýchlo dole schodmi, ani som sa len neobzrel späť. Až pred domom som sa otočil, a s pozdravom zakričal na rozlúčku:
„ Neboj sa o mňa, vrátim sa.“
Mamička ma však sledovala, potichu sa za mňou plýžila a dávala pozor, aby sa mi niečo nestalo. Pamätám si, že bol vtedy teplý letný podvečer, boli prázdniny, a slnko už zapadalo za obzor. Keď som sa hlásil u principála cirkusu pána Aleša, že budem s nimi bývať, tak vtedy sranda skončila. Zrazu som pocítil maminu varechu na zadku, a zakričal:
"Au, au, au", schytal som asi štyri výchovné, a to už mi vyhŕkli aj slzy.
Som z generácie Husákových detí, keď vo veľa rodinách fungovala Makarenkova výchova. Okrem trestu od rodičov nás nič netrápilo, pred panelákom sa bolo vždy s kým hrať, počúvali sme Elán, Team a Tublatanku, ktorí hrali najlepšiu muziku. Ani som sa nenazdal a bol som doma späť s knižkou pod perinou. To boli moje prvé cestovateľské chúťky.
Druhým okamihom v túžbe po cestovaní a dobrodružstvách boli nezabudnuteľné večery s mojim dedom Vojtom, prezývaným Béla . Mal som už trinásť rokov, keď sme spolu plánovali trojtýždňovú cestu do Juhoslávie. Bolo pre mňa vzrušujúce sedieť nad mapou, počítať kilometre a pripravovať všetko okolo dovolenky na Jadrane. Stan, nafukovačky, kempinkové stoličky, varič, komplet proviant a to vrátane zemiakov, soli, cukru atď. Dinárov na devízový prísľub bolo málo, tak sa balilo všetko, aby ostalo na melón, na zmrzlinu, Coca Colu, vegetu, vinyl alebo časopis Bravo. Bože, aké u nás nedostupné veci, a koľko radosti z nich. Cítil som sa ako Marco Polo, ktorý sa chystá obísť svet. Očakával som veľké dobrodružstvo, ktoré začalo na zadnom sedadle Polského Fiata. Teplotu vzduchu sme riešili prievanom v celom aute. Okolo Plitvických jazier boli dlhé kolóny áut, cesta bola kľukatá a úzka, pohorie Velebit majestátne, celú dopravu riadili policajti na motorkách, a potom ten prvý pohľad na šíre more..., dokázali sme to!
V tom roku som pod vianočný stromček dostal od starých rodičov fotoaparát Smena, ktorý som už z ruky nikdy nepustil. Ostal mi na krku aj keď som v stane spal v spacáku. Cítil som sa dôležito, cestovateľsky, a náramne bohémsky. Na ceste po Juhoslávii som mal len jeden kinofilm, snímkov bolo tridsaťšesť, tak som veľmi komponoval, čo a kde odfotím. Moja Babička Valentína sa len smiala:
„ Igorko, ty budeš reportérom“, a možno keď si teraz na to spomeniem, mala čiastočne aj pravdu.
Mal som fantastických starých rodičov, miloval som ich. Mamička bola jedináčik, a ja ako prvorodený vnuk som cítil od nich veľa lásky. Babička pochádzala z Dnepropetrovska ( emigrovala na Slovensko cez vojnu v roku 1943 ) a dedo z Rajeckých Teplíc. Ako vojak na východnom fronte si našu "bábušku" priviezol domov. Nikdy na nich nezabudnem, boli silným impulzom k mojej cestovateľskej vášni. Keď sa vraciam domov z Chorvátska, vždy im polejem hrob Jadranským morom.
V dospelosti je už život vážnejší, zodpovednejší, iný. Rodina, deti, postav dom – zasaď strom, štúdiá, po revolúcii sedem povolaní a jeden bankrot. Mimochodom ako kníhkupec. Knihy som vždy miloval a je tak doteraz. Comeback Waczlav.com je z iného brehu, v inom čase, pocitu osobnej zrelosti, teraz ako „vyprávač“. V mojej knižnici sú zastúpené všetky žánre - svetová literatúra, cestopisy, klasické detektívky, jazykoveda, história, ale aj astronómia. Páči sa mi brazílsky spisovateľ Paulo Coelho so svojou mystickou tématikou, maďarsko-kanadský spisovateľ a vinár žijúci v Toskánsku Ferenc Máté, ale aj angličan žijúci v Provance Peter Mayle. Práve posledný z uvedených je fantastický svojimi brilantnými opismi úplne obyčajných životných situácii. Nuda na juhu Francúzska zase nemôže byť až tak pre ostatných nezaujímavá, posúdil to aj jeho vydavateľ, a romány Dobrý ročník alebo Navždy v Provance sa stali svetovými bestsellermi. Mám rád aj nášho spisovateľa a textára Borisa Filana, jeho knižky Tam-Tam, Umenie zablúdiť, Pálenica, Široko Ďaleko a mnohé ďalšie sú pre mňa veľkou inšpiráciou.
Cestovanie milujem, cítim sa viac menej ako Európsky nomád. Navštívil som Sardíniu, Korziku, Itáliu, Španielsko, Polsko, Maďarsko, Krétu, Sicíliu, Rakúsko, Holandsko, Francúzsko, Česko a samozrejme milované Chorvátsko. K tomu takmer všetky európske metropoly, ale na prvom mieste je pre mňa vždy Praha. Mám tam dcéru Dorotu, ktorá je študentkou UK. Stretnete ju v mojich cestopisoch, ešte Vám o nej porozprávam.
Od roku 2010 som cestoval obytným autom, a poviem Vám, boli to štyri roky zábavy. Stretol som veľa zaujímavých ľudí, navštívil mnoho regiónov a zamiloval si hlavne Itáliu. Ďalej som nejaký čas cestoval autom ( bez karavanu ) hlavne do Toskánska, niekoľkokrát za rok, býval na agrofarmách a obdivoval tento región v celom jeho spektre - históriu, architektúru, gastronómiu, a neodmysliteľné víno Chianti. Od roku 2019 ťahám svojim tátošom obytný príves, je to pre mňa ešte väčšia zábava. Vytvorím si základný tábor a hviezdicovite spoznávam okolie. Cesty si viac plánujem, doma študujem, a o svoje zážitky a poznania sa chcem podeliť s Vami ostatnými. Uskutočnil som už veľa karavanových tour a ďalšie na mňa čakajú ..., myslím, že sa máme spoločne na čo tešiť.
To najdôležitejšie na koniec - po mojom boku so mnou cestuje vynikajúca navigátorka Zuzana, ktorá vždy pozná náš správny smer a bezpečný návrat domov ..., je to moja výborná kuchárka a milujúca manželka.
Cestopisy